Sitno

Máloktorý zo slovenských kopcov je opradený toľkými legendami a povesťami, ako Sitno. Tie hovoria, že tu sídlia mýtické bytosti. Od démonov až po lesné víly. Nehovoriac o spiacich rytieroch, záchrancoch Slovenska, keď bude zle.

Sitno, najvyšší vrch pohoria Štiavnické vrchy je vysoký 1009m n.m.. Tvorí dominantu tohto pohoria, viditeľnú už zďaleka. Na vrchol sa dostanete z viacerých strán a každá z trás má svoje čaro. Nie len na konci, ale aj na začiatku. Tá najnáročnejšia vedie od tajchu Počúvadlo. Je najkratšia, ale niektoré úseky sú dosť strmé. Ďalšia menej náročná trasa vedie z dedinky Ilija. Túra trvá asi hodinu a pol a veľká časť z nej vedie lesom. Pekné výhľady na okolie sa vám tak odkryjú až pod samotným vrcholom Sitna. Tretia trasa začína v obci Svätý Anton a celú ju absolvujete po asfaltovej ceste. Všetky tri trasy zvládnu aj menej zdatní turisti a deti.

Na vrchole Sitna sa nachádza rozhľadňa, ktorá patrí k najstarším podobným stavbám v Európe. Bola postavená v roku 1727. Keď sa z nej pozeráte dolu na okolie, tak sa cítite ako Guliver. Všetko vám pripadá malé a mate pocit, že tie dedinky pod vami sa dajú zobrať do dlane. V dobrom počasí dokonca možno dovidieť až do Maďarska. Niektorí miestni tvrdia, že videli aj Dunaj. Ja som bol hore viac krát, ale nevidel som ho nikdy. Rozhľadňa je turistom prístupná v mesiacoch máj až september. V tomto období sa raz do mesiaca poriadajú nočné výstupy. Keď sa niektorého z nich zúčastníte, tak nad ránom môžete z rozhľadne pozorovať východ slnka. Je to nezabudnuteľný zážitok. Odporúčam to absolvovať.

Pokiaľ si zvolíte trasu z Ilije alebo Antona, tak určite neminiete hrad Sitno. Je to síce, ako väčšina našich hradov len zrúcanina, ale zastaviť sa tu určite oplatí. Samotný vrchol Sitna bol osídlený už v období praveku. Počas archeologických prác tu bolo odkryté mohutné lužické hradisko. V 13. storočí tu vznikol stredoveký hrad, ktorý patril Koháryovcom a potom Coburgovcom. Roku 1703 sa hradu zmocnili kurucké vojská Františka Rákocziho II., ktoré ho na konci protihabsburských povstaní pri opustení v roku 1710 úplne zničili. Jeho pozostatky sa stali zdrojom stavebného materiálu pre rozhľadňu na Sitne a kaštieľa vo Svätom Antone.

Ako som už na začiatku spomenul, každá trasa má svoje čaro. Nie len na konci na Sitne, ale aj na začiatku. Keď pôjdete od tajchu Počuvadlo, tak je to práve on. Patrí do komplexu Štiavnických tajchov a bol vybudovaný v 18. storočí. Patrí k najkrajším a je využívaný aj na kúpanie a rekreáciu. Takže ak výlet absolvujete v letnom období a vrátite sa z túry unavený, môžete sa v ňom osviežiť.

Keď si zvolíte trasu z Ilije, tak sa nezabudnite zastaviť v miestnom kostole. Patrí k skutočným skvostom sakrálnej architektúry na Slovensku, hlavne vďaka dodnes zachovanému vzácnemu portálu. Je jedným z najstarších kostolov na našom území. Jeho základy boli položené už v roku 125

Pokiaľ sa vyberiete na túru z obce Svätý Anton, tak by bolo hriechom vynechať známy neskoro barokovo - klasicistický kaštieľ z roku 1744. Dnes sa v ňom nachádza múzeum venované lesníctvu a poľovníctvu, ktoré odhalí ich históriu na Slovensku.

A na záver jedna s povestí:

Kedysi dávno žil pri Sitne jeden kováč. Bol šikovný, ale nemal veľa práce, pretože sa nebojovalo a nemal čo do úst vložiť. Mal blízko seba potok, odkiaľ získaval pstruhy a vodu čistú, pramenistú. Deti však nemal začo obliekať, boli ešte malé, ale pomaly rástli. Chcel predať kováčsku dielňu a žiť pokojným životom. Až do doby, kým neprišiel akýsi rytier. Mal také zvláštne brnenie a najprv si mysleli, že je kupcom. Čo od neho môže chcieť? Pýtali sa ľudia jeden druhého. Kováč s ním odišiel do lesa a nikto ho dlho nevidel. Keď prišli až k Sitnu, kováč začal mať výčitky svedomia. Bál sa že ho rytier zabije a chcel ujsť, no vtedy sa vrch sa otvoril.

Bolo tam mnoho rytierov, nepredstaviteľné množstvo a všetci spali. Jediný bol hore sprievodca kováča. Kováč musel ukuť mnoho mečov a brnení, len to tak rinčalo. V dedine sa časom naňho zabudlo a ľudia si mysleli, že ho rytier už dávno skántril. Deti už dávno vyrástli a žena si našla milého.

Za pár rokov sa s poriadnym mešcom vrátil. Našťastie práce mal potom dosť, lebo každý niečo potreboval opraviť. A kde bol? Bol medzi sitnianskými rytiermi. Tak aj ľuďom hovoril. A vraj, keď bude Slovákom najhoršie, prídu a pomôžu im. Málokto vedel, že meče a brnenia rytierov sú čarovné.